Študentka, ktorá si plní svoje túžby, ktorá aj na zamračenej oblohe hľadá kúsok slniečka (šťastia) a hviezdičky (veci neznáme). Toto som Ja. Tvrdohlavá, cieľavedomá a citlivá baba, ževraj plná protikladov :) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Túlam sa v mojej hlave, snažím sa nájsť to správne miesto v nej... Nenachádzam ho však a možno ani nikdy nenájdem... Rozmýšľam, kde sa stala prvá chyba... Kde je chyba, ktorá všetko spôsobila... Rozmýšľam nad ňou každý deň, aj keď možno priamo za všetko nemôžem...
Šťastie je ako lístoček v krehkom vánku. Je nesené vetrom. Niečím, čo s nami nemá nič spoločné. Preto nikdy nevieme, kedy sa nás dotkne a ako dlho pri nás vydrží. Možno by bol život bez vánku nádherný. No pre koho? Len pre toho, kto v správnej chvíli držal v rukách ten cenný lístok – šťastie.
Ráno ako každé iné. Zasa vstať, naraňajkovať sa, zabaliť veci, zaprosiť, aby už bol piatok a pobrať sa do školy. Každodenná rutina opakujúca sa dokola. Už som na ňu zvyknutá. No dnes sa niečím zmenila.
Stála na streche vysokého domu. Panelák, stojaci v meste, o ktorom vedela veľmi veľa. Veď sa tu narodila, urobila svoje prvé kroky, vyrastala, prežila prvú lásku i prvé slzy. Všetko jej tu bolo známe, veď sa tu za tie roky skoro nič nezmenilo. Len trošku podrástla, zmenila sa, čosi sa naučila a čosi si už prežila.
Jej srdiečko, malinké, plné bezradnosti letelo vo vzduchu. Pohrával sa s ním jemný vánok. Hojdal ho, utišoval, pripravoval na to, čo sa s ním stane. A zrazu skončilo v kríkoch. Dopadlo ako ťažký kameň. Padlo akoby do zabudnutia, akoby už nikdy nemalo ožiť. Krovie však srdce zničilo ešte viac, viac ako bolo zničené doteraz. Doráňané, no už neboliace. To srdce bolo ešte stále jej, ale už ho nenosila v sebe. Skončilo niekde ďaleko. Tam, odkiaľ už nebolo návratu. Tam kde ho už nemohla nájsť. Bude sa jej teraz žiť lepšie? To ešte nevedela. Nemala potuchy o tom, čo ju teraz čaká.
- Prečo si si zobral tú bááábikúúú??? Tá je moja! - - Ty máš moje autíčko, ja som ti nedovolil hrať sa s ním! Sú veci, ktoré sú moje, tie mi nechaj, neber mi ich! Ja som si ich kúpil, nedotýkaj sa ich! – - A ja som ti čo? Cudzia? Tak dobre, neber ani ty mne moje hračky! - - Dobre, nehrám sa s tebou! Už nie si moja kamarátka. Hnevám sa na teba! -...............- Prečo jej nedáš cukrík ty? Ja ich mám menej. Ja som jej dala minule. Nemôžeš byť taký lakomý. – - Nekrič po mne. Tu máš. Zober si ich všetky, ja ich už nechcem! -................- S kým si sa bol hrať vonku? Prečo si prišiel tak neskoro? - - Nie je ti to jedno? - - Aj ja sa chcem s tebou hrať. Ty sa túlaš po vonku a na mňa vôbec nemyslíš. -
Jej bodnuté srdce krvácalo. Bez neho však človek nedokáže žiť. Stráca sa vo svete. Odchádza do druhého, možno krajšieho. To nikdy nevieš. Nemôžeš odísť a po chvíli, či zlu, ktoré nájdeš vrátiť sa späť. Cesty už potom niet. Ostávaš v druhom svete, v tom, o ktorom si si myslel, že bude krajší, ale aj ten ťa nakoniec sklame a ty už nemáš na výber.
Stála na prahu, prahu s veľkým nápisom DOSPELOSŤ. Pýtala sa sama seba, čo jej zajtrajšok prinesie. Či sa jej život zmení, či bude lepší, horší alebo bude taký ako doteraz, plný krásnych, no i naozaj ťažkých chvíľ, ktoré si už veľmi dobre vedela predstaviť. Poznala ich, lebo už mala pod nohami ťažké polienka. Tie skúšky, ktoré jej život pripravil, tá ťažoba, na ktorú sa nedá zabudnúť. Vedela o nej…
Vyrábame si ho samy. Bez toho, že by sme chceli alebo vedeli, že sa v nás odohráva niečo, čo sa k tomuto negatívnemu pocitu blíži. Nemožná vec? Boj pred niečím o čom nevieme. Nevedomosť. Nepripravenosť. Láska a nenávisť. Budúcnosť.
Raj na Zemi? Očarenie už v prvom pohľade? Zážitok na celý život? Takto nejako to bolo v skutočnosti...
Ja viem, že som len maličký človiečik, životom skúšaný. Ja viem, že skúšky, ktoré dostávam si zaslúžim. Ja viem, že to všetko vydržím...
- Ty si anjelik, že? - - Áno maličký, som to ja. - - Povieš mi, čo je to šťastie? Vieš, dnes som počul rozprávať jedno dievčatko. Povedalo, že život bude plný šťastia. Ja to slovo nepoznám. Pomôžeš mi? Ty vieš predsa všetko. -
Niečo ma vytiahlo z postele. Sila. Smer počítač! Zapni ho! Tak som to urobila. Pripojila som sa na icq a tam ma čakala správa. ZOMRELA!
Nechcela čakať, vedela, že nemôže. Rozhodla sa kráčať malými cestičkami. Nerozmýšľala kam ide. Vedela čo chce, ale celú cestu myslela na niečo iné. Na svoj život, ktorý sa jej predchádzajúcimi krokmi zmenil. Už nikdy nebude ako predtým.
