Ver, či never vlastným ušiam a očiam. Slovo šťastie, ktoré každý hľadá, pozná a má pocit, že bez neho nedokáže žiť.
- Šťastie je mať na tváričke úsmev, tešiť sa z nového dníčka, zo slniečka a kvapôčiek vody, ktoré padajú pre rastlinky na zem, keď prší. My sa tešíme, keď je vonku krásne, lebo môžeme behať po lúke plnej detí, hrať sa, zabávať sa... A kvetinky sú šťastné, keď ich pokropí dáždik, ktorý ich spraví ešte krajšie, aby sme sa mohli tešiť z ich krásy a vône… –
Tešiť sa z dažďa? To je nemožné. Veď život je krajší, keď je slniečko, nie? Aha, ale zabúdam na ostatných. Ja sa teším so slniečka, ale iní potrebujú aj mráčik.
- Anjelik? Prepáč, ale ja neviem, čo je to úsmev. –
- Úsmev? Nevieš? Nepoznáš ten krásny obraz, keď sa niekomu pozrieš do usmiatych očí? Keď počuješ zvonivý smiech? -
- Nie, anjelik, prosím odpusť mi to. Odpusť, že nepoznám tie slová. Ako je to možné? Prečo? Myslíš, že sú k životu potrebné? Ja som tu bol doteraz bez nich. Nepotreboval som ich. Mojím svetom bol smútok, slzičky, trápenie, zlo. Je šťastie niečo podobné? Možno som ho už zažil, len som to nespoznal. –
Neusmievať sa? Plakať? Proti tomu šťastie? Ten maličký musí byť hlúpučký. Robí si z anjelika dobrý deň. Avšak, dnešný svet je plný zla…
- Odpúšťam maličký. Ale neviem, ako si žil. Čo si robil celé dni? Kde máš kamarátov, ostatné deti? Kde máš maminku a ocinka? -
- Nemám maminku, som sám. Celé dni chodím, putujem, rozmýšľam a očkami hladím zem pod mojimi nožičkami. Občas ju pokropím slzami, ktoré tečú z mojich očiek. Tečú, lebo aj keď som maličký, mám za sebou už dlhú cestu. Prešiel som skoro celým svetom... Anjelik, veď ja už viem, čo je to šťastie. Vidíš, som ako ten dáždik. Pokropím kvetinky, ktoré sú potom šťastie. -
- Hovorí sa šťastné maličký. -
- Dobre anjelik, tak kvetinky sú šťastné. -
On si myslí, že slzičkami smútku, robí kvetinky šťastné? Veď robí nešťastné aj tie kvietky. Prešiel celý svet? To by mal vedieť potom už veľa. A predsa, predsa nepozná šťastie? Anjelik opýtaj sa ho, kade chodil, veď to slovo je známe, pozná ho každý človek.
- Výborne maličký. Ale prečo teda nepoznáš úsmev, keď si prešiel ďaleké krajiny? Kam si sa pozeral? Čo pekného si videl? Čo si si so sveta priniesol? –
- Pozeral som sa na tú zem. Videl som veľa špiny, odpadu, prachu. Raz som dokonca našiel odtrhnutý kvietok. Keď som ho zodvihol, vyzeral uvädnutý. Bol ten kvietok to niečo pekné, na čo si sa pýtal, anjelik? -
Uvädnutý kvietok a niečo pekné? Nie, on nám musí klamať. On nehovorí pravdu. V celom šírom svete nenašiel krásu, šťastie a lásku?
- Poď sem maličký. Vezmem ťa do náručia a poviem, ti, o čom je tento svet, o čo je život. Vidím, že to, čo si prežil doteraz bolo len zlo. -
- Áno zlo, to slovo poznám. To sú tie moje slzičky, že anjelik? -
- Presne. Zlo sú slzičky a šťastie je úsmev. Niečo, čo ti doteraz chýbalo. To dievčatko hovorilo o niečom, čo ti teraz ukážem. Ale najprv opakuj po mne. Šťastie je všetko, čo je okolo teba, len musíš poriadne otvoriť očká a pozerať sa na všetko pekne. S úsmevom na perách a slzičkami vo vačku. -
- Šťastie je všade. Budem mať otvorené očká a usmievať sa a skryjem slzičky. Správne anjelik? -
Lenže opakovať vie každý. Zmeniť dobro za zlo je jednoduché. Ale pôjde to aj naopak? Anjelik, ešte mu pomôž.
- Dobre maličký, si šikovný, mám z teba radosť. -
- Radosť? Anjelik? Čo je radosť? -
- To je ten úsmev a šťastie. -
- Aha a môžem mať radosť aj ja? -
- Áno maličký, môžeš, ale najprv ťa naučíme usmievať sa. Takže opakuj, rob to, čo ja. Kúsok ústočiek tadeto a potom ešte kúsoček takto. Ešte trošku viac. Noooo, ešte, ešte. A ukáž zúbky. –
Ideš maličký, dokážeš to. Úsmev je základ. Držím ti palčeky.
-
Robím to dobre? Anjelik už sa usmievam? -
- Presne toto je úsmev maličký. Výborne. –
- A pri úsmeve nebolí srdiečko? Pri úsmeve je taký radostný pocit? To nie je ako pri slzičkách? Ako keď sa trápiš? -
- Nie maličký, je to presne takýto, nádherný, pocit. A teraz ideme pozrieť šťastie. Vidíš tam v diaľke tú rozkvitnutú lúku? Lúku plnú krásnych farebných kvetiniek. Nie maličký, nepozeraj na zem. Pozri sa pred seba. Zahlaď sa na to jazierko a na tie šantiace deti. -
Maličký drž sa, už je od teba šťastie len kúsok. Kráčaj, rozbehni sa za tými deťmi, usmej sa na nich, prosím. Ja viem, ja ti verím, že to dokážeš.
- Bež za deťmi maličký a ukáž im úsmev. Zabudni na to, čo bolo zlé. Sústreď sa na úsmev a budeš vedieť, čo je to šťastie. Už nebudeš musieť mať slzičky. Už nimi nebudeš musieť kropiť zem a stúpať v prachu. Ver na úsmev a hľadaj všetko krásne. -
- Ďakujem, anjelik, ďakujem, že si mi ukázal to, o čom to dievčatko vravelo. Cítim sa už lepšie a moje srdiečko sa hojí. Už nebolí, už hreje. Môžem utekať? -
- Áno maličký, len bež. A nezabudni na úsmev, nezabudni sa pozerať na farbu kvetiniek a počúvať detský smiech. -
- Nezabudnem anjelik, sľubujem. Ešte raz ti ďakujem. -
- Ahoj, maličký. -
- Pá, anjelik. -
