Zrazu sa rozkričala. Zúfalé výkriky, meniace sa pomaly na rev, ktorý slabol tým, ako jej ubúdali sily. Mala slzy v očiach. Tie slzy, ktoré vyšli vždy, keď už nevedela ako ďalej. Keď strácala nádej, že sa nájde niečo pekné. Keď už pochybovala, že je tento svet stvorený pre ňu. Keď mala pocit, že do neho už nepatrí, že je tu len veľkým omylom. Kričala, plakala a každou sekundou zabúdala prečo. Zabúdala na to, čo sa stalo pred pár sekundami. Jej hlava, rozum, myseľ jej dávali rozhodnú výpoveď. Nechceli spolupracovať. Dokonca ju nechali trápiť sa, i keď už sama nevedela čo sa stalo.
Zrazu zdvihla hlavu a uvidela človeka. Stál pred ňou. On. Ešte stále jej držal ruku. Hľadel jej do očí tak jemne, oddane, akoby jej chcel sľúbiť celý svet. Vyčaril na tvári úsmev a vzápätí sa jej ho snažil darovať. Už nechcel, aby sa trápila. Vedel, že ju ľúbi, len sa bál vysloviť to. Bál sa, žeby sa zľakla, žeby mu jeho láska utiekla. Stál a díval sa do jej očí, utieral jej slzy, utišoval ju, presviedčal, že to zvládne.
No v jednej chvíľke sa rozhodla, že utečie, že nájde odhodené srdce, že nezostane s ním, že bude žiť tak ako doteraz, aj keď to, čo prežila bolo bolestivé. Vytrhla sa mu zo zovretia rúk a začala utekať. Utekala, tak rýchlo ako len vedela. Nechcela nechať svoje srdce samé. Nechcela, aby umrelo naveky. Chcela ho späť, veď bolo jej, i keď bolo plné bolesti.
On bol však rýchlejší, dobehol ju. Chytil jej znova ruku, no tentokrát pevnejšie. Presne tak, aby pochopila, že jej nechce ublížiť. Tak, aby pochopila, že odteraz ju bude strážiť On. Tak, aby pochopila, že odteraz sú na všetko dvaja.
Objal ju a dal jej svoje srdce. Dal jej všetko čo mal a jedinou požiadavkou bolo, aby ho strážila. Vtedy sa usmiala a pochopila, že prišla láska, že bude konečne šťastná, že už nebude sama, že s ňou všade a navždy bude ON.
